Sťahovanie nádorov

Okrem toho, že som začala hľadať byt pre mňa a pre spolubidla (rozhodli sme sa presťahovať spolu, uf nádhera), nasleduje ešte iné, oveľa menej komplikované sťahovanie. Môjho blogu na wordpress. Rátajte s tým, že budem miestami pičovať, lebo wordpressu moc nerozumiem, ale na druhej strane neni od veci sa orientovať v takých veciach, keď už je to vlastne aj náplňou mojej práce. 

Keďže to neplánujem robiť na tajňáša a ani mi nevadí, že to tu čítate (veď načo by som to sem písala), tak tu máte link a nech sa páči: (link bol odstránený autorom...už vám ho netreba).

Robím to preto, že sa tam postupne ťahajú všetci a je pre mňa jednoduchšie. No a tak. A okrem toho ma už gúgel vážne sere!

You keep me under your spell

Tento víkend nebol veľmi berlínsky. Strávila som ho v práci (nebolo to samo o sebe až také strašné, hoci ma čaká ešte päť ďalších dní do ďalšieho víkendu a v piatok vám potom poviem, aké to je ťahať sedem dní v kuse, ok?) a po večeroch som sa vyžierala. Býva u mňa Arašídová, takže trávime večery v kuchyni, fajčíme (pre zmenu len tabak, podľa predsavzatia "Povedz zdraviu NIE") a varíme. V piatok jeden koláč, v sobotu iný. Gazdinky jak kurva. Môj spolubývajúci mi za seba a svoju frajerku napísal dnes velebný odkaz na fejsi, že ten koláč bol absolútne božský. No bodaj by ne, môžte si pozrieť na mojom druhom blogu, ako vyzeral. Ale to neni téma, ktorej sa chcem venovať.

Chcem sa venovať svojmu spleenu, keď už je tu, aby sa necítil nepovšimnutý. Netrávim teraz až toľko času úplne osamote, čo je naozaj prospešné, ale napriek tomu mám párkrát za deň chvíľku, kedy sa môžem utápať v pocitových splaškoch. Vybavujem si každý jeden pekný moment s Properom s masochistickou presnosťou. Tie menej dobré som vytesnila a aj keď sa vedome snažím, akosi si ich neviem vybaviť. Sú zahmlené. V auguste som si myslela, ako dobre som to celé uzavrela, ako kruh, koniec EVS, posledné stretnutie, nový život Vojtechovce v Berlíne. A po poslednom víkende som do toho spadla po hlave a neviem sa pozbierať. A nejak sa mi ani nechce. Neviem ani sama, v čo vlastne dúfam. V decembri mám už iba jeden voľný víkend, ten budúci. Som zvedavá, čo sa stane. (Asi nič.) 

Okrem toho mám pocit, že stále len čakám. Na výplatu, na to, čo sa stane, na cestu domov, na cestu naspäť, na Aitanu, na to či mi Proper nenapíše z jasného neba SMS-ku (občas to robieva), na to, či sa už konečne prestanem napchávať, na to, či sa mi bude chcieť upratať. A kadečo iné. Ako zaobchádzate so svojimi depresiami? Kupujete si lexaurin? Alebo ordinérnu fľašu vína? Fajčíte jednu od druhej? (Musím si kúpiť filtre a papieriky, niekam sa zašili.) Počúvate dokola rovnakú hudbu, ktorá vám pripomína dávno stratené spomienky? Flirtujete so škaredým kolegom? (Prisámpiču už s tým prestanem, lebo začne hroziť, že si v práci niekto niečo všimne a potom sa o tom budú šíriť reči a to fakt nepotrebujem.) 

Och, keď ja neviem. A hrá mi taká smutná piesňa!

The circumstances so strange how I want you to change and still stay the same

Nejak sa neviem z toho víkendu v Jene spamätať. Stále mám pocit, že je to tu niečo len dočasné a za chvíľu sa z toho sna zobudím v Properovej posteli a všetko bude dobré. Mala by som sa toho pocitu čo najrýchlejšie zbaviť, ja viem, ale nedá sa to, neviem ako a...nechcem. Som prekvapená ako krtko, ktorého vytiahnu na svetlo, že to všetko ešte stále je tak intenzívne. Myslím naňho 24 hodín denne a som smutná, lebo viem, že si zasa len staviam vzdušné zámky (a ešte aj tie sú stabilenjšie). 

Okrem toho sa okolo mňa hmýria celé zástupy chlapov, ktorí prejavujú väčší, či menší záujem o moju osobu a mňa to necháva chladnou, maximálne sa zamýšľam nad tým, ako si zachovať priateľské vystupovanie bez toho, aby si robili nádeje (a to mne nikdy nešlo, ako iste viete) (a mala by som prestať flirtovať s kolegami cez e-maily). Chcem toho jediného, ktorého nemôžem mať, aké klišé. Fuj, až je mi z toho zle. Nechcem aby môj život bol klišé, radšej nech je to gýč. 

Posledné týždne rozmýšľam nad tým, ako často a ako dlho sa človek môže v živote cítiť absolútne šťastný (stav, kedy v meste nasneží a nastane dopravný kolaps, takže meškáte do práce, ale vy si poviete - kurva, sniežik, dopiči, ľudia, veď sa tešte!) bez nejakého tieňa, ktorý sa vám vznáša nad hlavou a budí vás zo spánku. Tak ako minulý rok, kedy bol na chvíľu môj život dokonalý bez jedinej chyby a ja som síce vedela že to skončí, ale bola som tak unesená, že som sa na ten bod v budúcnosti nedokázala ani len sústrediť. A teraz sa zmietam v neistote a môj život sú statky-zmätky a z celého toho ma akurát bolí hlava. Poviete mi niekto čo chcem od života? (Minule ste sa nechytili, tak vám dávam druhú šancu, ak vás medzitým napadlo niečo spásonosné.) Chcem naspäť my chemical romance. Chcem chcem chcem! Inak sa hodím o zem! (Ale keďže som stará a zodpovedná, najprv tú zem poumývam.)

Sorry že nedokážem napísať niečo veselé (napriek tomu že sa každý deň nejaké veselé veci aj udejú), ale momentálne som psychicky rozhodená a neviem odhadnúť, ako dlho to potrvá.

You don´t have to tell the truth

Víkend v Jene ma psychicky rozjebal a zároveň mi pomohol z berlínskej depky. Som rozpoltená ako romantický hrdina, aj keď na mne nič romantické nie je.

V piatok keď som pelášila po jenských uliciach smerom domov do domu dobrovoľníkov, mala som v krvi viac adrenalínu, než sa vám vyplaví po požití pol gramu pervitínu. S backpackom na chrbte a mojou mizernou kondičkou som teda vyvinula obdivuhodnú rýchlosť. Potom som až do polnoci poskakovala po dome ako naspeedovaná lasica a nevedela sa ukľudniť. Bolo to ako návrat domov. Cítila som obrovskú radosť a zároveň sa mi do očí tlačili slzy, lebo som si uvedomovala, že v pondelok sa budem musieť vrátiť do Berlína (ktorý mi mimochodom tak veľa ľudí závidí a ešte aj ten Prenzl-Berg, vysnívaná štvrť každého hipstera, hej, tak je to). 

V sobotu ráno sme vstali, dali si super raňajky a šli trochu do mesta nakupovať (irónia, ja viem, ale ja som zatiaľ nedošla na to, kde je tu nablízku Yves Rocher a potrebovala som odličovač, tak som si ho kúpila v Jene) a ja som bola šťastná, že sa môžem prejsť po svojom meste. Viete, taký pocit som mala keď som sa po dlhšej dobe vrátila prvýkrát do Bratislavy, ale som zvedavá, či tento rok na Vianoce príde ten moment, keď sa vrátim do svojho skutočného rodného mesta.

Potom sme nakúpili nejaké potraviny a vrátili sa domov variť večeru. Všetko bolo tak trochu slávnostné. Jedli sme pri sviečkach, potom sme vyprázdnili fľaše, schystali sa a vyrazili do Cafe Wagner, kde sa konal koncert (dobrovoľníci mali vstup zadarmo, lebo pomáhali pri organizácii a ja som s nevôľou musela zaplatiť desinku za vlezné) a bolo tam nastúpené celé Ibero, lebo jedna z kapiel bola juhoamerická. Speváčku som mimojazdom doučovala v mojom kurze nemčiny. Takže som stretla na jednom mieste všetkých priateľov a keďže nikto okrem dobrovoľníkov nevedel, že prídem do Jeny, bolo to veľké prekvapkanie a len sme sa objímali a vítali a bolo to absolútne úžasné. Po koncerte som sa chystala na Inselplatz (mala som fakt šťastie, že zrovna v ten víkend sa tam konala party) a medzitým mi došla ešte aj SMS od Propera, že tam je tiež. (Samozrejme som mu písala že prídem do Jeny, viete...a teraz je čas skončiť so sebaklamom a klamom ostatných a priznať si, že ho ešte milujem. Bodka. Popojedem, späť k textu.)

Takže som vyrazila jak divá sviňa a v rekordnom čase sa dostavila na miesto činu. (Ja viem...ale dajte pokoj.) Bolo to...brutálne. Žúr hodný Berlína so všetkým čo k tomu patrí. Na Inselplatz sme boli do pol 4 v nedeľu poobede a potom som šla spať k Properovi. Asi o 11 večer som sa konečne vyplazila, že idem domov, lebo som mala na pondelok plány a tak bolo pre mňa praktickejšie spať tam kde mám všetky veci. Lúčili sme sa hodinu. Bolo to smutné a pekné zároveň. Len sme sa objímali, ja som revala že nechcem ísť naspäť a neviem čo so životom a on ma utešoval a hovoril mi, že všetko bude dobré. Nie som moc poetická a tak neviem opísať tú chvíľu, ale bolo to krásne, to vám musí stačiť a myslite si čo chcete.

V pondelok som si vyhradila celé poobedie na moje Jugendzentrum. Ani tam nikto nevedel, že prídem, takže len pleštili oči a bežali sa so mnou zvítať. Smutné a veselé zároveň. Pre nich viac veselé, pre mňa viac smutné, povedala by som. Najdojemnejšie (a to bez irónie) bolo, keď mi tri moje teenagerky zaspievali v štúdiu Shine bright like a diamond od Rihanny (minulý rok som mala chuť vyhodiť poistky, keď som to niekde počula a teraz som tam sedela a chcelo sa mi plakať a dnes som si to na youtube púšťala trikrát za sebou...) a potom mi vyrobili tašku - nasprejovali tam logo Huga a napísali svoje mená a aj moje meno a ešte mi to aj dali s úplne nádherným venovaním. Fakt mi skoro slzy tiekli. Pýtali sa ma, či mi chýbajú...keby vedeli koľko som sa tu už naplakala, ani by mi neverili. Bolo to celé fakt úžasné, ako z nejakého gýčového filmu. A noví dobrovoľníci povedali - ty si zanechala fakt dobrý dojem! (A celý rok som to netušila, vidíte...)

Takže keď som sa vrátila do Berlína, bola som smutná a pri pomyslení, že v utorok mám ísť do práce, ktorú neznášam, mi zasa bolo len do revu. Našťastie som bola unavená a okrem toho tu mám návštevu (pokračujem v páchaní dobrých skutkov a poskytujem azyl ľuďom čo prichádzajú do Berlína hľadať šťastie, alebo čokoľvek). Býva u mňa Arašídová. A to ona dorazila ku mne vlastne ešte v nedeľu a keď som to niekomu hovorila (lebo sme sa vlastne reálne nepoznali), ľudia na mňa kukali trochu čudne, v zmysle - ty necháš u seba niekoho, koho si v živote nevidela? No...hej. Lebo ja mám inštinkt a ešte som aj naivná a verím v ľudské dobro. A to sa vypláca. No každopádne som nemala čas sa utápať v depresii (a dostala som slovenské sladkosti a kofolu, juchú!!!), takže super.

No a po včerajšku, keď som mala zas jeden z dní, kedy sa mám chuť hodiť pod prichádzajúce metro, prišiel dnešok a napriek celodennému daždu a poobednej šichte sa cítim super. Dokonca bola v robote sranda, lebo som sedela s chalanmi a ne s tetami v strednom veku. Uf a dokonca som s jedným zákazníkom debatila po anglicky ("You have to do the Überweisung please, we can´t abbuchen again.") Okrem toho mi zazvonil telefón zrovna uprostred údrbu a mala som čo robiť aby som to predýchala, zatiaľ čo moji kolegovia sa od smiechu váľali po stoloch, keď ma videli ako lapám dych. Čiže dnešok je pozitívny. Inak vám nemám čo povedať, už toho aj tak viete priveľa. Teraz ma môžete kľudne odsudzovať alebo ľutovať, prípadne mi dať nejaké rady do života, každý podľa chuti.

Daily life

"Prosím Vás, tu sa niečo pokazilo, ja keď sa prihlásim, tak vôbec nemôžem meniť svoje dáta, veď to vždy išlo, čo sa dačo pomenilo???"

"Ani keď kliknete na ´Zmeniť´?"

"Aha...ahaaa...noo...bože ďakujem Vám!"

Ale okrem tohto, ktorý bol fakt zlatý, na mňa dnes jeden naziapal (k slovu ma nepustil) a potom tresol telefónom. Totiž, určite by tresol, keby mal slúchadlo a takto mohol len stlačiť gombík a to ho určite tak neuspokojilo. Ani už neviem o čo šlo, lebo ten posledný výlev som nepočúvala. Dokážem medzičasom vypnúť pri nedôležitých kecoch. Cha. Za chvíľu budem úplný profesionál (v ignorovaní).

Včera som sa na 18 mesiacov upísala diablovi fitness centru. To preto, že pri 18-mesačnej zmluve je najnižšia cena (ktorá je aj tak dosť vysoká na moje pomery, ale človek si inak nič nedopraje, však?!). A Môžem tam chodiť ako často chcem a na všetky kurzy a aj do wellnessu (keď sa mi nebude chcieť cvičiť, aspoň mám hento, aby som nemala pocit, že prachy vyhadzujem von oknom). Inak je to celkom akože luxusné fitko, kde mám prvú hodinu s osobným trénerom, ktorý sa zrejme zhrozí nad mojím stavom a naordinuje mi tréningový plán, ktorý bude aj pravidelne kontrolovať a prispôsobovať. A celkovo sa mi to tam veľmi pozdáva, tak som hneď včera šla na jogu (neviem prečo som doteraz žila v presvedčení, že na joge sa človek nezapotí, ale už som si mienku poopravila). Takže za 18 mesiacov budem sexoška, len toľko som chcela.

(V skutočnosti ma tam najviac dohnali moje strašné bolesti chrbta, lebo to predsa nie je normálne v mojom veku a teda som nemala na výber. Aha, ešte jedna výhoda - nemusela som zaplatiť registračný poplatok, či čo to majú, 140 euro, lebo môj zamestnávateľ je v nejakej ich grupe, ktorá poskytuje výhody. No popiči ne?)

A teraz čaute, idem na miestny úrad sa prihlásiť na pobyt. Už by sa patrilo.

Prichádza zima

Už som bola takmer presvedčená, že si idem hľadať nový podnájom, lebo som neni ochotná financovať niekomu meditácie v indickom kláštore. A potom som mala dve návštevy, ktoré boli z môjho bydla nadšené a ešte sa stala jedna vec, ktorá bola dojímavá a vtipná zároveň. A rozhodla som sa vyjebať na to a zostať, napriek zvýšenému nájomnému. Môj spolubidlo sa totiž pre jeden raz zatváril vážne a so slovami "Môžem ťa o niečo poprosiť?" spustil "Neodcháááááááááááááááááádzaj!!!!" (Tak trochu štýlom "Baby pleaaaaaaaaaaaaaaase don´t go".) A to bolo také zlaté a vlastne má pravdu, lebo my sme ako spolubývajúci absolútne perfect match a ako nájdete druhého takého?)

V piatok večer som namiesto divokého žúrovania a znepokojovania Berlína prekladala texty pre drahú mať a trávila večer slušne doma. V sobotu ráno som sa vytrepala na Westkreuz vyzdvihnúť šialenú Maďarku. Ešte si na ňu pamätáte, či? Spolubývajúca z Jeny, ktorá ma neskutočne vytáčala. A ako to už býva, nakoniec mi aj ona začala chýbať (aj keď som si to takto otvorene zatiaľ nepriznala) a keď mi napísala, že ide do Berlína a nejak jej nevyšiel nocľah, a tak či nemôže prespať u mňa, radostne som jej odpovedala, že jasné!

A čuduj sa svete, ale je to s ňou v pohode! Správa sa celý čas normálne, tie najhoršie stavy ktoré mala po príchode do Jeny akosi pominuli. Čo je trochu smutné je, že ma navštívila zrovna ona, hoci my dve sme spolu nemali nejaký extra super vzťah a všetci kamaráti, ktorí mi rozprávali ako im budem chýbať a chystali sa prísť do Berlína, na mňa viac-menej kašlú a nikdy nemajú čas ani odpísať na správy. Hm, vidíte ako to je. Každopádne ja idem do Jeny budúci víkend a už sa neviem dočkať, je to ako ísť domov.

Tak sme v sobotu preliezli nákupné centrum (mám len tri úlovky, je to suboptimálne) a večer došla ešte Justina a varili sme. (Plnené baklažány, moja špecialita.) (Dokonca som zvládla obhospodáriť plynovú trúbu!!!)

Plán bol ísť do Magdaleny a keď sme sa tam po siahodlhých peripetiách, ktoré sa mi teraz nechce vysvetľovať konečne dotrepali, zistili sme k mojej nevôli, že vlezné je 15 euro. To ja teda nejsom ochotná zaplatiť, tak sme hľadali niečo iné. Cestou sme stretli dvoch chalanov, ktorí sa spýtali, či mi môžu nejak pomôcť (pobiehala som okolo Ostbahnhof, lebo som čakala ešte na Justinu a nevedeli sme sa nájsť). Bola kurevská zima, tak som im povedala, že ak chcú, môžu ma zohriať, lebo to by mi teraz naozaj padlo vhod.

Nejak sa nemali k činu, iba klipkali očami, tak som im navrhla, nech sa k nám pripoja, lebo hľadáme nejaký klub. Bez problémov. No a viete čo, nakoniec sme akurát dve a pol hodiny chodili hore dolu, mrzli sme a mne krehli prsty lebo som držala v paprči pivo. Tých dvoch som nazvala Helmut a Otto, najprv sa bránili, ale nakoniec sa poddali a začali sa tak oslovovať sčasti aj navzájom (taký mám ja vplyv). Tvrdila som, že sa volám Svetlana a rozprávala som so silným prízvukom (ale to ma po chvíli prestalo baviť).

Keď sme po tejto nočnej prechdázdke klesli do stavu najhlbšieho zúfalstva, vliezli sme niekam, kde už ma v živote nikto neuvidí. Fritz Club. Typická turistická diskotéka s komerčnými rádiovkami a diskofilným osadenstvom. Absolútne príšerné. Mali aj electro floor, ale prosím vás, to aj taký neznalec a elektrický začiatočník ako ja dokáže rozlíšiť, že to bolo pekne napiču electro a vlastne to ani nebolo, len to oni tvrdili.

Nemala som chuť tancovať, tak som sedela na nejakých schodíkoch s Ottom (či Helmutom?) a kecali sme. Hovno som počula a čakala som, kedy mi strčí jazyk do papule. Nejak sa k tomu neschyľovalo, aj keď sme mali ksichty asi tri milimetre od seba, tak som nakoniec prevzala iniciatívu a spravila som prvý krok sama. Vôbec s tým nemal problém. Nejaký čas sme sa ocicmávali a potom som ho bezostyšne pozvala k sebe, pozrieť si moju zbierku motýľov. Nad odpoveďou nerozmýšľal a stále sa na mňa lepil, presne tak si predstavujem optimálny one night stand.

Musím povedať že po dlhej dobe konečne jeden, čo stál za to a stál dokonca aj za tú tabletku po, čo som si dnes musela šupnúť. (Nerobili sme to bez gumy, ale aj tak mám svoje dôvody a verte že sú opodstatnené, lebo ja som tabletku po ešte nikdy nebrala, ako tvrdí Foxy Roxy, mám zrejme nervy zo železa.)

Odišiel dnes okolo obeda bez zbytočných rečí a otázok, takže sa nikto nemusel cítiť trápne. Jediné, čo tu po ňom zostalo je hovadský cucflek na mojom krku, ktorý musím zajtra nejak zamaskovať, lebo v práci to nemusí každý vidieť.

Osadenstvo v kuchyni na mňa hneď vrhlo vševedúce pohľady a spolubidlo si spieval "She got laid, lalalaaa". Heh. Potom sme preriešili tabletku po a cucfleky, každý pridal svoju trošku do mlyna a osobnú historku (teda baby, spolubidlo samozrejme tabletku po nikdy nežral...a predpokladám, že ani s cucflekmi nemá nejaký veľký problém, lebo je černoch a to tak nebije do očí).

Bolo aj navarené, tak ma nakŕmili a potom sme počúvali na youtube kadejaký trash, ako každú nedeľu (hlavne Günthera s jeho neprekonateľným Oh you touch my tralala) a Willst du mit mir Drogen nehmen (to sú zasa nedeľné lekcie nemčiny s využitím hudobnej metódy). Môj spolubidlo totiž vie po nemecky asi päť slov (medzi iným wunderbar, ale len preto, že v tom slove je bar), ale teraz už ovláda aj frázy ako "Wir gehen zusammen den Bach runter". Som na seba hrdá, že aj v ťažkých časoch cholery stále niekoho niečo učím. Chacha.

A viete čo? Teraz idem piecť palacinky.

Alle Farben

Ak máte radi nemecké electro (no dobre, ja viem), vygooglite si Alle Farben. Je to popiči vec. Tip som dostala v jedno upršané nedeľné (tuším) dopoludnie v posteli istého kamaráta Aitaninho frajera ešte voľakedy v Jene. Okrem tohto rozšírenia mojich hudobných obzorov (a čudnej funny cigarety) z neho nebol absolútne nijaký osoh.

Z vyjebaných slúchadiel ma bolí hlava aj uši a pritom mám pocit že takmer nepoužívam mozog. Takže to bude z toho zvuku. A niektorí príšerne vyslovujú sykavky, až mi z toho praskajú bubienky a nemôžem na nich zarevať, dopičeeeee, choďte k logopédovi! Občas ale zavolá niekto, kto sa volá Kockott. True story, real life a real talk. V zmluve som sa síce zaviazala, že nijakú informáciu nesmiem vyniesť mimo firmy, ale uznajte, že o toto meno som sa musela podeliť. Navyše už aj tak neviem čo s ním bolo. Len si pamätám, že našu mantru "oslovte zákazníka menom aspoň trikrát za rozhovor" som rozhodne nedokázala dodržať, lebo inak by som sa neovládla. Stačilo mi vysloviť to raz. Herr Kockott. Uf.

Bez ohľadu na to, že dnes volal zas iný, ktorého meno znelo ako zo zlého porna z osemdesiatych rokov a ešte bol aj doktor a môj šéf mal na tom neskutočné újeby (môj šéf, ktorý hneď v prvý deň povedal, že sa cez tie mená máme preniesť a ne si z toho robiť celé dni srandu, hej). A to ani nevedia, že ja sama pre seba zákazníkov volám kundy (no veď viete, po nemecky sa to povie der Kunde, to si koleduje!) a Kundennummer (ktorým sa musia identifikovať) si pre seba nazývam kundie číslo.

V sobotu idem oplieskať svoju prvú výplatu (no, je to len trojmiestne číslo, ale keď sa niekedy trhnem a odrobím si riadne pracovné časy, možno sa prehupnem cez magickú tisícku...len je možné, že mi z toho zasa stiahnu viac, takže možno sa prehupnem leda do riti) do najbližšieho nákupného centra. A zajtra je pátek!!! A ja som sa minulý víkend tak zničila, že sa mi nežiada ísť von. Zaujímavé. (Drogy jsou špatný.)

Inak oné. Prší furt. Akože nechce sa mi ani kokot a musím sa ísť prihlásiť na miestny úrad už konečne...a to som oddnes znova na pochybách, lebo domáca nám napísala mail, že chce zdvihnúť nájomné, pritom nás už aj tak nechutne obťahuje a žije si za to v Indii. Za naše prachy!!! Takže jej plánujeme napísať, že nič také a keď si to nerozmyslí, začneme si obaja hľadať niečo nové. Čo je v mojom prípade viac než suboptimálne, lebo som tu len mesiac a ten byt má skvelú polohu (aj keď je to brloh). A kde ešte zoženiem spolubidla, ktorý mi bude furt nosiť jointy?

Teraz som vám predostrela tri nesúvisiace témy, robte si s tým čo chcete.